1. Lucas Verdasco
1. Lucas Verdasco
„Lucas, pod prosím ťa sem!“ zakričal otec. „Idem!“ ozvala sa odpoveď a dvere malého domčeku uprostred zobúdzajúceho sa lesa sa otvorili. Vybehol odtiaľ Lucas, pätnásťročný chlapec, u ktorého sa od desiatich rokov začali prejavovať zvláštne schopnosti. Bol vynikajúci lovec, vedel hýbať malými vecami a bol vynikajúcim študentom v miestnej škole. Galaria bola krajina plná čarov a zvláštnych vecí a tvorov, napríklad ako elfov, orkov, drakov, trpaslíkov, upírov, trollov, škriatkov a podobne. Lucas v triede nebol obľúbený, bavili sa s ním len dvaja ľudia, kamarátka Vella, do ktorej bol zaľúbený a profesor Faron. Ľudia sa odjakživa báli kúziel a čarov. Preto vždy udržiavali priateľské vzťahy s elfmi a mali medzi sebou uzavreté prímerie. Lucas bol jediný človek u ktorého sa mierne prejavovali známky mágie. Ostatní sa ho preto báli, ale on sa o nich vôbec nestaral. Žil si svoj vlastný život uprostred lesa so svojím otcom, matka mu zomrela pri pôrode.
„S čím ti treba pomôcť, otec?“ opýtal sa a obliekol si koženú bundu z jelenej kože. „Nasekal by si zopár kusov dreva a doniesol by si to pred krb do domu? Ja si potrebujem oddýchnuť, bolia ma kríže,“ povedal otec a zobral sa pomaly do domu. Lucas teda neváhal a rýchlo začal sekať, aby stihol ísť uloviť niečo na obed. Bolo krásne ráno a vôňa lesa Lucasa napĺňala pocitom šťastia. Trvalo mu desať minút, kým posekal všetko čo mal. Akurát si naberal drevo do košíka, v ktorom to odnesie domov, no začul známy hlas. „Ahoj, Lucas!“ „Vella, ahoj!“ odzdravil sa poslušne a položil košík. „Čo tu robíš takto sama?“ „Povedala som si, že ťa tu prekvapím a konečne sa pozriem na to, ako lovíš.“ Lucas si povzdychol. „Samozrejme, zabudol som. Už len odnesiem drevo do domu a môžeme vyraziť.“
Keď odniesol poslednú várku, zobral si svoj opasok s nožmi a pripol si ho okolo pása, dal si na seba plášť s kapucňou, ktorý si sám spracoval a vyrobil z medveďa, na ktorého raz náhodou narazil. Ďalej si cez plece prehodil tulec so šípmi a vzal do ruky luk. „Môžeme ísť!“ vyhlásil a Vella sa za ním pobrala do lesa. „Som nesmierne rada, že si nenamietal,“ povedala a pridala za ním do kroku. „Nikdy nebudem namietať, len sa drž pri mne, cez zimu sa tu premnožili medvede a vlky. Keď varovne zdvihnem ruku, prestaneš rozprávať nech je to akokoľvek dôležité, dobre?“ Vella prikývla a mlčky kráčala za Lucasom. Prešli po vychodenej cestičke asi desať minút a dorazili na čistinku, na ktorej bolo staré ohnisko a tri lavičky. „Čo je toto za miesto?“ „Moja svätyňa,“ zasmial sa Lucas. „Nie, srandujem. Je to miesto, kde si s otcom chodíme opekať náš úlovok, keď je pekne.“ „Mimochodom, tento oblek čo máš na sebe je úžasný!“ „Ďakujem, Vella,“ usmial sa. „Ak chceš, za mesiac ti môžem vyrobiť podobný.“ „Budem veľmi rada. Otec ma nerád púšťa do lesa, vraj tu straší. On nikdy neopustil brány Strongholdu.“ „Nevie, o čo prichádza. Som rád, že si ma prvý krát prišla navštíviť. Každý si o mne myslí, že som blázon. Takisto zo strachu voči mágii a elfom sa ľudia skryli do Strongholdu a žijú si tam svoj pofiderný život. Je to také zbabelé. My sme možno jediní, čo žijeme mimo hradieb Strongholdu.“ Vella prikývla. „Máš pravdu, Lucas. Ale už mám konečne pätnásť, takže viac menej otca už poslúchať nemusím. Zákon podriadenosti dieťaťa rodičovi platí do pätnástich rokov. Keby ma náhodou vydedil, prichýlili by ste ma medzi seba? Nemám k tomu ďaleko, otec príde z práce, odíde do krčmy a večer sa vráti úplne opitý a väčšinu vecí nemotorne porozbíja. Obviňuje ma, že mu kradnem peniaze a že nemá na alkohol. Matka sa od nás pred týždňom odsťahovala, pretože ho nemohla strpieť...“ Zmĺkla a rozplakala sa. Lucas sa otočil a objal ju. „Neboj sa, len čo dolovím, pomôžem ti.“ „A ako?“ Lucas sa usmial. „Uvidíš.“
Ubehlo ďalších pár minút a dostali sa ku potôčiku, ktorý viedol ku trojmetrovému vodopádu. Lucas našiel na zemi stopy a chytil hlinu do ruky. Privoňal si k nej a mlčky sa postavil. „Čo teraz?“ opýtala sa Vella. „Teraz si ku mne potichu kľakni a sleduj, či neuvidíš niečo v lese. Ak áno, poklep ma po ruke a ukáž mi prstom smer.“ Prikývla a spolu nečujne načúvali asi tri minúty z vrcholku vodopádu. Zvuk vody Lucasa upokojoval a dokázal sa pri ňom lepšie koncentrovať. Potom si zrazu všimol ako sa mihol krík. Našiel srnku. Velle chvíľu trvalo, kým si ju všimla tiež, no nakoniec ho poklopala po ruke a ukázala mu, kde je. „Vynikajúco, po pár razoch ti vyrobím luk a pôjdeš so mnou trénovať,“ zašepkal Lucas a postavil sa. Vybral šíp z tulca, napol tetivu a zamieril. „Ako ju chceš trafiť z takejto vzdialenosti? A ak by si ju aj trafil, tak ti utečie.“ On sa len usmial. „Ešte si ma nevidela strieľať,“ zašepkal a pustil tetivu. Bolo počuť, ako vyslal šíp, tupý náraz, potom zaryčanie a nakoniec pád. „Koľko to bolo metrov?“ „Asi tak tristo? Možno štyristo, neviem presne,“ povedal a zbehol po chodníčku dole po vodopád v pätách s Vellou. Keď podišli ku koristi, Vellu nadrapilo. „Preboha!“ Srnku trafil priamo do hlavy a šíp prešiel z ľavého boku skrz cez mozog až na druhú stranu. „Čo s ňou teraz?“ „No predsa domov.“ „A ako ju chceš odniesť? Ja ju neuvládzem.“ Lucas sa opäť usmial a schmatol srnku za končatiny a jedným pohybom si ju prehodil okolo krku.
Cesta domov im trvala približne dvadsať minút. Vella sa ponúkla, že mu zoberie luk, aby si mohol cestou pomáhať oboma rukami, keď stúpali hore na vrchol vodopádu. Celú cestu ho skúšala napínať, no márne. Už začalo svitať pomedzi listy stromov a Lucasov otec Henry ho čakal pred domom. „Zlepšuješ sa príliš rýchlo,“ poznamenal, keď si všimol, kam trafil srnku. „Štyristodvadsaťtri metrov,“ odvetil Lucas a zhodil srnku na drevený stôl pred domom. Zrazu však začul zavrčanie, otočil sa a zbadal, ako sa z hory vyrútil medveď...